Gréckokatolícka cirkev
farnosť Levoča

Včerajšok je preč...zajtrajšok ešte nenastal...máme len dnešok...Tak začnime!
Matka Tereza






hwww.lifenews.sk

Vyveska

www.kumran.sk

www.magnificat.sk

www.forumzivota.sk

spz.pavolmaria.org

www.cbreurope.sk

www.instituteofleoxiii.org

Rada KBS pre rodinu k návrhu zákona o registrovanom partnerstve

Belušské Slatiny 24. októbra (TK KBS) - Rada KBS pre rodinu, ktorý zasadá
23. a 24. októbra v Belušských Slatinách, vydala vyhlásenie k návrhu zákona
o registrovanom partnerstve. Vyhlásenie prinášame v plnom znení.

Vyhlásenie k návrhu zákona o registrovanom partnerstve

Vyzývame poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, aby odmietli návrh
zákona o registrovanom partnerstve na prebiehajúcej 8. schôdzi parlamentu.

Návrh kladie homosexuálne partnerstvo na tú istú úroveň ako manželstvo
s jeho výsadami v jednotlivých právnych úpravách. Homosexuálne cítenie,
ktoré je vlastné niektorým osobám, nemá viesť k trvalému spoločenstvu
života s právnou ochranou, a to z dôvodu, že homosexuálne partnerstvo
nemožno klásť na jednu úroveň s prirodzeným manželským zväzkom medzi mužom
a ženou. Homosexuálne úkony sú svojou povahou nezriadené a sú v úplnom
protiklade k posvätnosti sexuality muža a ženy v manželstve.

Nie je to nič nové pod slnkom, pretože ľudia pred Kristom i v našom
letopočte museli vždy s týmto zápasiť. Apoštol Pavol v 1. stor. n. l. píše
Rimanom: „Preto ich Boh vydal nehanebným náruživostiam. Ich ženy zamenili
prirodzený styk za protiprirodzený. A podobne aj muži zanechali prirodzený
styk so ženou a zahoreli žiadostivosťou jeden k druhému: muži s mužmi
páchali nehanebnosť. Tak si sami na sebe odniesli zaslúženú odplatu za
svoje poblúdenie.“ (Rim 1, 26-28) Aká je to „zaslúžená odplata“, to vieme
z histórie Ríma, ktorý padol na nemorálnosti. Chceme veriť, že nikomu z vás
nejde o úpadok slovenského národa.

Veľmi závažný je fakt, že takýto zákon by nútil kresťanov nielen súhlasiť,
ale aj priamo napomáhať homosexuálnym praktikám, čo je v rozpore
s kresťanským učením. V skutočnosti zakladá diskrimináciu kresťanov.
Praktizujúci kresťan nebude môcť kandidovať na starostu, či zamestnať sa na
matričnom úrade, ak nechce napomáhať uznaniu homosexuálnych partnerstiev.
Podobne v súkromnom sektore budú kresťania nútení kolaborovať v poskytovaní
služieb súvisiacich s registráciou týchto partnerstiev. Takto sa v našej
demokratickej spoločnosti dostanú kresťansky zmýšľajúci ľudia do takej
izolácie, akú nezažili ani za najhlbšej totality.

Belušské Slatiny, 23. 10. 2012

Mons. Milan Chautur CSsR
košický eparchiálny biskup, predseda Rady KBS pre rodinu a členovia Rady
KBS pre rodinu

Uverejnené: 26.10.2012


Benedikt XVI. počas generálnej audiencie o liturgii ako prameni modlitby

Vatikán 26. septembra (RV) - Mierne teploty konca septembra umožnili, aby sa dnešná generálna audiencia konala po dvoch mesiacoch opäť na Námestí sv. Petra. Svätého Otca pri jeho príchode z Castel Gandolfa na Vatikánskom námestí privítalo okolo 25-tisíc veriacich. Podľa údajov z Prefektúry Pápežského domu bolo na audienciu nahlásených 10-tisíc záujemcov o voľné vstupenky. Katechézu Benedikta XVI. prinášame v plnom znení.

"Drahí bratia a sestry,

počas týchto mesiacov sme zavŕšili putovanie vo svetle Božieho slova, aby sme sa naučili modliť vždy viac pravdivejšie. Hľadeli sme na niektoré veľké postavy Starého zákona, na žalmy, venovali sme sa listom sv. Pavla a Zjaveniu sv. apoštola Jána, predovšetkým však, dívali sme sa na jedinečnú a základnú prax Ježišovej modlitby v jeho vzťahu k nebeskému Otcovi. Naozaj, iba v Kristovi je človek schopný zjednotiť sa s Bohom hlboko a dôverne, ako syn s otcom, ktorý ho miluje. Iba v Ňom sa môžeme obrátiť na Boha v celej pravde a vrúcne k nemu volať „Abba! Otče! I my, tak ako apoštoli, sme Ježišovi počas týchto týždňov opakovali a opakujeme i dnes: „Pane, nauč nás modliť sa“ (Lk 11,1).

Aby sme mohli prehĺbiť a prežívať ešte intenzívnejšie náš osobný vzťah s Bohom, učili sme sa vzývať Ducha Svätého, prvý dar Vzkrieseného veriacim, pretože on „prichádza na pomoc našej slabosti: lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba“, ako to zdôrazňuje sv. Pavol a vieme, že má pravdu (Rim 8,26).

Tu sa však – po dlhej sérii katechéz o modlitbe vo Svätom písme – môžeme opýtať: ako sa môžem nechať formovať Duchom Svätým a tak sa stať schopným vstúpiť do Božej atmosféry, do rozhovoru s Bohom? Aká je to škola, v ktorej ma učí modliť sa a prichádza na pomoc mojej námahe, aby som sa obrátil na Boha správnym spôsobom? Prvotnou školou modlitby, ktorou sme prešli v týchto týždňoch, je Božie slovo, Sväté písmo, neustály dialóg Boha a človeka, dialóg napredujúci, v ktorom sa Boh ukazuje stále bližším. Vždy viac a lepšie môžeme spoznávať jeho tvár, jeho hlas, jeho bytie a človek sa ho zároveň učí prijímať a poznávať, hovoriť s ním. Počas uplynulých týždňov sme sa, čítajúc Sväté písmo, z tohto neustáleho dialógu pokúšali porozumieť, ako môžeme vstúpiť do kontaktu s Bohom.
Je tu však i iné vzácne „miesto“, ďalší cenný „prameň“ nášho rastu v modlitbe, zdroj živej vody, ktorý je vo veľmi úzkom vzťahu s predošlým spôsobom. Hovorím o liturgii, ktorá je privilegovaným prostredím, v ktorom sa Boh prihovára každému z nás, tu a teraz, a očakáva našu odpoveď.

Čo je liturgia? Ak otvoríme Katechizmus Katolíckej Cirkvi, ktorý je, povedal by som, vzácnou a neodmysliteľnou podporou, čítame, že slovo „liturgia“ pôvodne označuje „službu v mene ľudu alebo v prospech ľudu“ (č. 1069). Keď kresťanská teológia prevzala tento výraz z gréckej terminológie, myslela predovšetkým na nový Boží ľud zrodený z Krista, ktorý rozpäl svoje ramená na kríži, aby zjednotil ľudí v pokoji jediného Boha. „Služba v prospech ľudu“, ľudu, ktorý nevznikol sám od seba, ale je sformovaný vďaka Veľkonočnému tajomstvu Ježiša Krista. Boží ľud v skutočnosti nejestvuje kvôli pokrvným, miestnym či národnostným putám, ale neprestajne sa rodí z diela Božieho Syna a zo zjednotenia s Bohom, ktoré nám on sprostredkoval.

Katechizmus ďalej naznačuje, že slovo liturgia „v kresťanskej tradícií znamená, že Boží ľud sa zúčastňuje na „Božom diele“. Boží ľud ako taký jestvuje iba vďaka Božiemu dielu.

Toto nám pripomína počiatky priebehu Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý začal pred päťdesiatimi rokmi diskusiou o štruktúre posvätnej liturgie, neskôr slávnostne schválenou 4. decembra 1963. Bol to prvý dokument, ktorý koncil odsúhlasil. Skutočnosť, že dokument o liturgii bol prvým dielom koncilového zhromaždenia, sa mohla mnohým zdať náhodná. Text o posvätnej liturgii sa medzi ostatnými návrhmi javil najmenej kontroverzný a práve preto mohol byť použitý ako určitý pokus pri hľadaní metodológie koncilovej práce. To však, čo sa na prvý pohľad mohlo zdať náhodným, sa ukázalo ako vynikajúca voľba, vychádzajúc zároveň z hierarchie najdôležitejších tém a úloh Cirkvi. Tým, že koncil začal témou „liturgie“, postavil sa do veľmi jasného svetla Božieho primátu, jeho absolútneho prvenstva. Boh predovšetkým: práve o tomto svedčí výber témy liturgie, ktorou koncil začal. Tam, kde pohľad na Boha nie je prvoradý, všetko ostatné stráca svoju orientáciu. Základným kritériom liturgie je jej nasmerovanie k Bohu, aby tak mohla byť súčasťou jeho diela.

Môžeme sa však opýtať: aké je toto Božie dielo, na ktorom sme pozvaní zúčastňovať sa? Uvedená koncilová Konštitúcia o posvätnej liturgii nám ponúka odpoveď, ktorá je evidentne dvojznačná. V piatom bode nám pripomína, že Božím dielom sú jeho skutky v dejinách, ktoré prinášajú spásu a vrcholia v smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista; a v siedmom bode definuje samotné slávenie liturgie ako „dielo Krista“. Tieto dva významy sú v skutočnosti neoddeliteľne spojené. Ak sa pýtame, kto zachraňuje svet a človeka, jedinou odpoveďou je: Ježiš z Nazareta, Pán a Kristus, ukrižovaný a vzkriesený. A kde sa stáva pre nás, pre mňa aktuálnym tajomstvo Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, ktoré prináša spásu? Odpoveď znie: v Kristovej činnosti prostredníctvom Cirkvi, v liturgii, osobitne vo sviatosti Eucharistie, sprítomňujúcej obetu Božieho Syna, ktorý nás vykúpil; vo sviatosti zmierenia, v ktorej sa prechádza zo smrti hriechu do nového života; a v ďalších sviatostiach, ktoré nás posväcujú (porov. Presbyterorum ordinis, 5). Tajomstvo Kristovej smrti a zmŕtvychvstania je centrom liturgickej teológie koncilu.

Postúpme o krok ďalej a opýtajme sa: akým spôsobom je možné sprítomnenie Kristovho veľkonočného tajomstva? Blahoslavený pápež Ján Pavol II. pri príležitosti 25. výročia Konštitúcie Sacrosanctum Concilum napísal: „Kvôli sprítomňovaniu Veľkonočného tajomstva je Kristus neustále prítomný vo svojej Cirkvi, predovšetkým v liturgických úkonoch. Liturgia je v tejto súvislosti privilegovaným miestom stretnutia kresťanov s Bohom a s tým, ktorého On poslal, Ježišom Kristom (porov. Jn 17,3)“ (Vicesimus quintus annus, n. 7). V tom istom svetle čítame v Katechizme Katolíckej Cirkvi toto: „Sviatostné slávenie je stretnutím Božích detí s ich Otcom v Kristovi a v Duchu Svätom. Toto stretnutie sa prejavuje ako dialóg prostredníctvom úkonov a slov” (č. 1153). Z tohto dôvodu je prvou požiadavkou dobrého liturgického slávenia modlitba a rozhovor s Bohom, ako i počúvanie a odpoveď. Sv. Benedikt vo svojej „Regule“, hovoriac o modlitbe žalmov, pripomína mníchom mens concordet voci, teda, „aby myseľ bola v súlade s hlasom“. Učí taktiež, že pri modlitbe žalmov majú slová predchádzať myseľ. Spravidla to tak nebýva, pretože najprv musíme rozmýšľať a až potom naše myšlienky sformulujeme do slov. V liturgii naopak slovo predchádza; slovo , ktoré nám dal Boh. I posvätná liturgia nám ponúka slová. Našou úlohou je vstúpiť do ich vnútorného významu, prijať ich, zosúladiť sa s nimi. Tak sa staneme Božími deťmi, podobnými Bohu. Sancrosanctum Concilium za účelom zaistenia plnej účinnosti liturgického slávenia pripomína, že je potrebné, aby „veriaci pristupovali k posvätnej liturgii so správne disponovaným duchom, zosúladili svoju myseľ s tým, čo hovoria, a spolupracovali s Božou milosťou, aby ju neprijímali nadarmo“ (č. 11). Základnou prvoradou časťou dialógu s Bohom v liturgii je súlad medzi tým, čo vyslovujeme ústami a tým, čo nosíme v srdci. Tým, že vstupujeme do veľkolepých dejín modlitby, sme posilňovaní duchom týchto slov a stávame sa schopnými rozprávať sa s Bohom.

Pokračujúc v tejto línii chcel by som len naznačiť jeden z momentov, ktorý nás počas liturgie pozýva a zároveň nám pomáha nájsť spomínaný súlad, harmóniu s tým, čo počúvame, hovoríme a konáme v liturgickom slávení. Pozvaním, ktoré vyslovuje celebrant pred Eucharistickou modlitbou: „Sursum corda“ dvíhame naše srdcia nad spleť našich starostí, túžob, úzkostí a roztržitosti. Naše srdce, naše vnútro, sa má v tichosti otvoriť Božiemu slovu a uzobrať sa v modlitbe Cirkvi, aby tak prijalo správne zameranie voči Bohu v slovách, ktoré počúva i hovorí. Pohľad srdca má byť nasmerovaný na Pána, ktorý stojí uprostred nás: toto je základnou dispozíciou.

Ak liturgiu prežívame s týmto základným predpokladom, naše srdce je akoby odolné voči gravitačnej sile, ktorá ťahá nadol, a vnútorne sa dvíha hore, v ústrety pravde a láske, k Bohu. I Katechizmus Katolíckej Cirkvi pripomína: „Poslanie Krista a Ducha Svätého, ktorý vo sviatostnej liturgii Cirkvi ohlasuje, sprítomňuje a sprostredkuje tajomstvo spásy, pokračuje v srdci, ktoré sa modlí. Otcovia duchovného života niekedy prirovnávajú srdce k oltáru“ (č. 2655). Toľko Katechizmus: altare Dei est cor nostrum.

Drahí priatelia, liturgiu slávime a dobre prežívame iba vtedy, keď zostávame v postoji modlitby; ak nechceme iba niečo robiť, ukázať sa, ale zameriavame naše srdcia k Bohu, zjednocujúc sa s Kristovým tajomstvom a jeho rozhovorom ako Syna s Otcom. Boh sám nás učí modliť sa, hovorí sv. Pavol (porov. Rim 8,26). Boh sám nám dal vhodné slová, aby nás nasmeroval k sebe. Nájdeme ich v Žaltári, vo veľkých liturgických modlitbách a v samotnom Eucharistickom slávení. Prosme Pána, aby sme si deň čo deň vždy viac uvedomovali skutočnosť, že liturgia je činom Boha a človeka; modlitbou, ktorá vychádza z Ducha Svätého i od nás, vnútorne zameraná k Otcovi, v jednote s jeho Synom, ktorý sa stal človekom (porov. Katechizmus Katolíckej Cirkvi č. 2564)."

*

Medzi skupinami nechýbali ani Slováci, ktorých pozdravil aj Svätý Otec. „Zo srdca vítam slovenských pútnikov, osobitne z Farností Raková, Čadca a Tesáre. Bratia a sestry, vaša púť ku hrobom svätých apoštolov a rímskych mučeníkov nech vás naplní novým zápalom na ceste evanjeliového svedectva. Ochotne žehnám vás i vaše rodiny. Pochválený buď Ježiš Kristus!," povedal Benedikt XVI.
http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20120926043

Uverejnené: 27.09.2012


Benedikt XVI.: Boží zákon oslobodzuje človeka z egoizmu

Castel Gandolfo 2. septembra (RV) - Aj v dnešnú nedeľu sa nádvorie apoštolského paláca v Castel Gandolfe naplnilo pútnikmi z celého sveta. Svätý Otec sa v príhovore pred pravidelnou poludňajšou modlitbou Anjel Pána venoval téme Božieho zákona v živote človeka. Príhovor prinášame v plnom znení.

Drahí bratia a sestry,

v liturgických čítaniach dnešnej nedele nachádzame tému o Božom zákone, o jeho prikázaní, základnom prvku židovského, ale aj kresťanského náboženstva, kde nachádza svoje plné zavŕšenie v láske (porov. Rim 13,10). Boží zákon a jeho Slovo, ktoré prichádzajú k človeku počas jeho životnej púte, ho oslobodzujú z otroctva egoizmu a vovádzajú do „zeme“ skutočnej slobody a života. Preto Sväté písmo nepredstavuje Zákon ako čosi zaťažujúce, ako nejaké nepríjemné obmedzenie, ale ako najcennejší Pánov dar, svedectvo jeho otcovskej lásky, jeho vôle byť blízko svojho ľudu, byť jeho spojencom a prostredníctvom neho písať dejiny lásky.

Takto sa modlí nábožný Izraelita: „V tvojich ustanoveniach mám záľubu, na tvoje slová nechcem zabúdať. (...) Priveď ma na chodník svojich príkazov, lebo som si ho obľúbil“ (Ž 119, 16.35). V Starom zákone je Mojžiš tým, kto v mene Boha predkladá ľudu Zákon. Po dlhom putovaní púšťou, na prahu zasľúbenej zeme, prehlasuje: „A teraz, Izrael, počúvaj prikázania a ustanovenia, ktoré ťa chcem naučiť konať, aby ste žili a dosiahli vlastníctvo krajiny, ktorú vám dá Pán, Boh vašich otcov“ (Dt 4,1). Tu však nastáva ťažkosť: keď sa ľud usadí v krajine a je ochrancom Zákona, zrazu je pokúšaný hľadať istotu a radosť v niečom, čo nie je Pánovým slovom: v majetku, v moci, v „iných božstvách“, ktoré sú v skutočnosti márne, sú idolmi. Boží Zákon, samozrejme, zostáva, ale už nie je najdôležitejšou skutočnosťou, pravidlom života; stane sa akýmsi plášťom, vonkajšou prikrývkou, zatiaľ čo sa život uberá inými cestami, podľa iných pravidiel, často sebeckých záujmov individuálnych či skupinových. Takto náboženstvo stráca svoj autentický význam, ktorý spočíva v počúvaní Božieho slova, aby sme plnili jeho vôľu a zredukuje sa na vonkajšie, druhotné praktiky, ktoré uspokojujú skôr potrebu človeka byť zadobre s Bohom.

V tom spočíva veľké riziko každého náboženstva, s ktorým sa stretol i Ježiš vo svojom čase, ale môžeme sa s ním, žiaľ, stretnúť i v kresťanstve. Preto sa nad Ježišovými slovami z dnešného Evanjelia máme zamyslieť i my. Ježiš používa slová proroka Izaiáša: „Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy“ (Mk 7,6-7; porov. Iz 29,13). A na záver dodáva: „Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov“ (Mk 7,8).

Aj apoštol Jakub vo svojom Liste poukazuje na nebezpečenstvo falošnej zbožnosti. Píše kresťanom: „Slovo aj uskutočňujte, nebuďte len poslucháčmi, ktorí klamú sami seba“ (Jak 1,22). Nech nám Panna Mária, ku ktorej sa teraz obraciame modlitbou, pomáha s otvoreným a úprimným srdcom počúvať Božie slovo, aby mohlo každodenne usmerňovať naše myšlienky, rozhodovania a skutky.
http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20120902003

Uverejnené: 03.09.2012


Arcibiskup Cyril Vasiľ SJ píše o sv. Prokopovi a Sázavskom kláštore

Vatikán 20. augusta (RV) - "Sv. Prokop a Sázavský kláštor" je témou príspevku sekretára Kongregácie pre východné cirkvi Mons. Cyrila Vasiľa SJ. Príspevok prinášame v plnom znení.

1150. výročie príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu je príležitosťou aj k pripomenutiu si niektorých pokračovateľov cyrilometodského dedičstva a obradu. Medzi nich patrí v českých zemiach osobitné miesto Sázavskému kláštoru a jeho zakladateľovi, jednému z českých zemských patrónov sv. Prokopovi.

Prokop sa narodil okolo roku 970 v obci Chotouň neďaleko Českého Brodu. Podľa najstarších životopisov pochádzal zo slobodnej zemanskej rodiny. Zaujímavá je poznámka jedného jeho životopisu, zvaného Letopis mnícha Sázavského, podľa ktorého Prokop bol „v slovanskom písme dokonale vzdelaný“. Podľa iného historického prameňa, zvaného Vita maior, Prokop, bol vychovaný na Vyšehrade kde „prekvitala škola jazyka slovanského“. Historici dodnes nevedia presne určiť, o ktorý „Vyšehrad“ sa jedná. Niektorí starší autori zastávajú tézu, že môže ísť o pražský Vyšehrad, kde pri kostole sv. Klementa mohli prebývať kňazi používajúci slovanskú liturgickú reč. Niektorí uvádzajú hypotézu, že Prokop snáď prebýval istý čas aj v niektorom z kláštorov na hore Athos. Jednoznačne je totiž zrejmá jeho inšpirácia východnou formou mníšskeho života, ako aj vzťah sázavského kláštora ku kyjevsko-pečorskej lavre.

V tomto smere je pravdepodobnejšie, že zmienka o „Vyšehrade” sa viaže na Vyšgorod na Dnepri, severne od Kyjeva, vdovské sídlo sv. Oľgy, kde jej vnuk sv. Vladimír dal postaviť chrám ku cti sv. Bazila. Prokop sa po skončení štúdií, nech ich už konal kdekoľvek, stal svetským kňazom. Podľa dobového zvyku, ktorý bol v tom čase v Čechách rozšírený nielen medzi duchovenstvom východného obradu, ale aj medzi latinskými kňazmi, aj Prokop bol ženatý. Zo životopisov poznáme meno jeho syna Emeráma, ktorý ho neskôr nasledoval aj do kláštora. Nevieme presne, kde Prokop účinkoval ako svetský kňaz. Zdá sa však, že táto jeho pastoračná činnosť bola pomerne krátka, lebo čoskoro vstúpil do kláštora. Tradične sa uvádza, že sa stal členom Břevnovskej komunity. V tých časoch bolo zvykom, že kláštorní predstavení dávali mníchom, ktorí túžili po ešte odriekanejšom spôsobe života, príležitosť a dovolenie utiahnuť sa do samoty, a vybudovať si pustovňu, či akúsi celu na odľahlom mieste.

Tak aj Prokop odišiel do samoty a začal žiť ako pustovník okolo roku 1009. Za miesto svojho „duchovného boja“, ku ktorému je pripodobňovaný život eremitu, si zvolil vtedy ešte nezaľudnený kraj na strednom toku rieky Sázavy. Jeho pustovňou sa stala jedna z tamojších početných jaskýň. Okrem modlitby a rozjímania patrí k životu pustovníka aj fyzická práca. Aj v tejto charakteristike môžeme hľadať dôvod početných ľudových legiend, v ktorých vystupuje sv. Prokop ako oráč. Podľa jednej z nich Prokop zapriahol do pluhu diabla, ktorý ho prišiel pokúšať. Prokop bol totiž muž, ktorý dokázal „skrotiť“ zlého ducha a premôcť ho v Božom mene. Povesť o zbožnom pustovníkovi sa začala čoskoro šíriť do bližšieho i vzdialenejšieho okolia.
Roky plynuli a niektorí z Prokopových priaznivcov a obdivovateľov sa rozhodli trvalo usadiť v jeho blízkosti a venovať sa rovnakému spôsobu života. Postupne sa okolo neho zhromaždila skupina jeho nasledovníkov. Prvotné spoločenstvo rástlo na spôsob východných kláštorov, kde si jednotliví mnísi stavajú svoje príbytky. Tieto sú často usporiadané do akejsi uličky, ktorá sa grécky nazýva laura - odtiaľ pochádza aj slovo označujúce väčší východný monastier, lavru. Prokop dá tomuto spoločenstvu neskôr regulu podľa vzoru sv. Benedikta, ale liturgický život prebiehal v slovanskom jazyku a vo východnom obrade, ako to dosvedčujú aj viaceré písomné pamiatky, ako napríklad tzv. Pražské zlomky. Ide o dva pergamenové listy písané hlaholikou, ktoré obsahujú liturgické modlitby v byzantskom obrade. Konkrétne ide o tzv. exaposteilaria, teda svitilny na utierni, druhý list obsahuje veľkopiatočnú liturgiu. Okrem hlaholiky sa na Sázave používala aj novšia cyrilika. Z rozličných literárnych diel sa k sázavskému skriptóriu viažu aj viaceré iné literárne pamiatky, ktoré sa zachovali najmä v Rusku. Medzi ne môžeme zaradiť starosloviensky preklad životu sv. Benedikta, či niektoré legendy o sv. Václavovi a sv. Ľudmile, preklad homílií pápeža Gregora Veľkého, Modlitbu ku sv. Trojici a ďalšie.

Mníšska osada sa postupne rozrastala a dostávalo sa jej aj čoraz širšej pozornosti verejnosti. Jej definitívna premena na riadne organizovaný kláštor sa uskutočnila vo viacerých fázach. Na základe viacerých údajov by Sázavský kláštor vznikol roku 1032, k tomuto roku sa aspoň datuje stavba kláštorného chrámu. Nesporný vzťah k Sázave má knieža Břetislav (1034-1055). Bol to práve on, ktorý sa stal veľkým priaznivcom a osobným priateľom sv. Prokopa. Na základe jeho prehovárania sa Prokop podvolil na to, že sa stane opátom mníšskej komunity. O Prokopovom živote v kláštore nemáme veľa historických údajov. Jeho životopisci jednoznačne potvrdzujú vysoký stupeň askézy a duchovného života, ktorým sa vyznačoval.

Sv. Prokop zomrel na sviatok zvestovania Pána, 25. marca 1053 a bol pochovaný v chráme Bohorodičky, ktorý sám vybudoval. Krátko po jeho smrti však, nové knieža Spytihněv II., vášnivý obhajca latinskej cirkevno-politickej orientácie, po svojom nastúpení na trón roku 1055, vyhnal východných mníchov zo Sázavy a na ich miesto dosadil benediktínskych mníchov na čele s nemeckým opátom. Sázavskí mnísi sa vtedy utiahli pravdepodobne do baziliánskeho kláštora v uhorskom Vyšehrade. Nasledujúce knieža Vratislav II. ich však po roku 1061 pozval späť na Sázavu, kde pokračovali v rozvíjaní slovanského písomníctva a východnej liturgie a duchovnosti. Posledným slovanským opátom na Sázave bol Božetěch, s menom ktorého sa spája stavba nového chrámu okolo roku 1095. Pri tejto príležitosti boli na Sázavu prenesené aj pozostatky sv. Borisa a Gleba.

Sľubný rozvoj slovanského ducha za čias opáta Božetecha bol však čoskoro prerušený. Roku 1096 boli dovtedajší mnísi rozohnaní a na rozkaz kniežaťa Břetislava II bol kláštor zlatinizovaný, na jeho čelo bol postavený nový opát Diethard. Kronikár Kozmas pripomína, že latinskí mnísi „nenašli v kláštore iné knihy ako slovanské“, ktoré však boli čoskoro „celkom zničené a rozptýlené“. Rozohnaním sázavských mníchov sa byzantský obrad a mníšstvo vytratili z českých zemí a naďalej sa udržiavali iba vo viacerých uhorských kláštoroch, kam sa pravdepodobne uchýlili aj niektorí z členov sázavskej komunity.
Od zániku slovanského Sázavského kláštora, posledného cyrilometodského duchovného centra v Čechách, uplynulo síce už viac ako 900 rokov, ale meno sv. Prokopa ako nasledovateľa duchovného dedičstva sv. Cyrila a Metoda nezaniklo. Nech sa pre nás spomienka na sv. Prokopa a jeho kláštor stane poďakovaním Pánovi za to, že sa na Slovensku aj cez búrky stáročí až dodnes zachovalo toto „dedičstvo Otcov“, sv. Cyrila a Metoda a súčasne aj prosbou o to, aby nám ho pomohol zachovávať a zveľaďovať.

Arcibiskup Cyril Vasiľ SJ
http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20120820014

Uverejnené: 20.08.2012


Benedikt XVI.: Ježiš nie je Mesiáš ašpirujúci na pozemské kráľovstvo

Castel Gandolfo 19. augusta (RV) - Aj dnes sa napriek horúcemu letnému počasiu zišlo na nádvorí Pápežského letného sídla v Castel Gandolfe viac ako štyri tisíc pútnikov z celého sveta, ktorí prišli pozdraviť Benedikta XVI. a pomodliť sa spolu s ním poludňajšiu modlitbu Anjel Pána. V tradičnom príhovore pred touto modlitbou Svätý Otec upriamil pozornosť na udalosti opísané sv. Jánom v evanjeliu dnešnej nedele.

„Drahí bratia a sestry,

evanjeliový úryvok dnešnej nedele je poslednou a vrcholnou časťou Ježišovho kázania v synagóge v Kafarnaume. Udialo sa to deň po tom, čo piatimi chlebami a dvoma rybami nasýtil niekoľkotisícový zástup ľudí. Ježiš odhaľuje význam tohto zázraku a ukazuje, že nastal čas dávnych prisľúbení. Boh Otec, ktorý mannou nasýtil hladných Izraelitov na púšti, teraz posiela svojho Syna, ako Chlieb večného života. Tento chlieb je jeho telo a jeho život obetovaný za nás. Ide teda o to, aby bol prijatý s vierou, nie pohoršovaním sa nad jeho ľudskosťou. Jesť jeho telo a piť jeho krv (porov. Jn 6,54), aby v nás prebývala plnosť života. Je jasné, že táto reč nevyvolá súhlasné pokývanie hlavami. Ježiš to vie a úmyselne to takto hovorí.

Bol to kritický okamih, zlom v jeho verejnom účinkovaní. Ľudia, ale aj samotní apoštoli, ním boli očarení, keď konal zázraky. Rozmnoženie chlebov a rýb bolo tak jasným prejavom Mesiáša, že hneď potom chcel zástup vziať Ježiša a vyhlásiť ho za kráľa Izraela. Toto Ježiš nechcel a svojim dlhým kázaním uháša entuziazmus a vyvoláva u mnohých nesúhlas. Keď vysvetľuje obraz chleba, potvrdzuje, že bol poslaný, aby dal svoj život a ten, kto ho chce nasledovať, musí sa k nemu pripojiť osobným a hlbokým spôsobom do takej miery, že bude účastný jeho obete lásky. Preto Ježiš pri Poslednej večeri ustanoví Eucharistiu, aby jeho apoštoli mohli mať v sebe jeho lásku, a ako jediné telo spojené s ním pokračovať vo svete v jeho tajomstve spásy.

Keď ľudia počúvali túto Ježišovu kázeň, pochopili, že on nie je tým mesiášom, ktorý by ašpiroval na pozemské kráľovstvo. Nehľadal spojencov na to, aby si podmanil Jeruzalem. Chcel tam ísť, aby zdieľal údel prorokov – dať svoj život pre Boha a pre ľudí. Tie chleby, rozdelené tisícom ľudí, nechceli vyprovokovať triumfálny pochod, ale predpovedať obetu kríža, pri ktorej sa Ježiš stane chlebom lámaným pre mnohých, telo a krv obetované ako výkupné za život sveta. Ježiš teda prednáša túto kázeň, aby zmaril ilúzie zástupu, ale aj kvôli tomu, aby učeníkov vyprovokoval k rozhodnutiu. Ako vidíme, mnohí z nich už s ním viac nechodili.

Drahí priatelia, nechajme sa nanovo očariť Kristovými slovami. On, pšeničné zrno zasiate do brázdy dejín je prvotinou nového ľudstva, oslobodeného od poškvrny hriechu a smrti. Objavme tiež krásu Eucharistie, ktorá je vyjadrením úplnej Božej poníženosti a svätosti – to, keď sa stáva malým, čiastočkou univerza, aby ho mohol celé zmieriť v láske. Nech nás Panna Mária, ktorá dala svetu Chlieb života, učí žiť v hlbokom spojení s ním.“

*

Po príhovore nasledovali pozdravy Benedikta XVI. v niekoľkých jazykoch. Vo svojom pravidelnom pozdrave v poľskom jazyku obrátil pozornosť na aktuálne dianie v krajine našich severných susedov. "V týchto dňoch je hosťom pravoslávnej cirkvi v Poľsku patriarcha Moskvy a celého Ruska Kirill. Srdečne zdravím Jeho Svätosť a tiež všetkých pravoslávnych veriacich. Program tejto návštevy obsahoval tiež stretnutie s katolíckymi biskupmi a spoločné vyhlásenie o budovaní bratskej jednoty a spolupráci našich cirkví, aby boli hodnoty evanjelia vštepované do súčasného sveta v duchu rovnakej viery v Ježiša Krista. Je to dôležitá udalosť, ktorá dáva nádej budúcnosti. Jej plody zverujem láskyplnosti Panny Márie a vyprosujem Božie požehnanie."
http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20120819006

Uverejnené: 20.08.2012



Dnes je Štvrtok 12.decembra 2019.
Dnes oslavuje meniny Otília
Zajtra oslavuje meniny Lucia

Najbližšia liturgia Levoča:
Štvrtok 12.12 o 16:30 hod

Najbližšia liturgia Sp.Podhradie:
Nedeľa 15.12 o 8:00 hod

Najbližšia aktivita:

Najbližšia akcia:

Partnerske stránky: www.fartore.sk, Farnosť Malcov